Prejsť na obsah
Dianie na fakulte

emancipovane

Kurátorka výstavy: Henrieta Moravčíková
Výtvarné riešenie: Laura Pastoreková, Martin Zaiček
Otvorenie výstavy: 8. december 2015, 17:00 h, Foyer Fakulty architektúry STU
Výstavu podporili: Ministerstvo kultúry SR, Fakulta architektúry STU, Oddelenie architektúry ÚSTARCH SAV

Výstava si kladie za cieľ prostredníctvom reflexie osobností a diela šestice vybraných architektiek aspoň načrtnúť obraz o pôsobení žien v slovenskej architektúre minulého storočia.

Výstava je venovaná šiestim architektkám, Márii Krukovskej, Štefánii Krumlovej, Milici Marcinkovej, Viere Meckovej, Oľge Ondreičkovej a Lýdii Titlovej, ktoré medzi prvými pôsobili na slovenskej architektonickej scéne. Kladie pritom dôraz rovnako na ich osobnosť ako aj dielo. Výnimočné architektky a ich pôsobivé diela priblížia verejnosti veľkoplošné snímky známej fotografky Olji Triaška Stefanovičovej. Historický materiál, dobové fotografie a výkresová dokumentácia, zase ilustrujú obdobie, keď sa tieto dámy nachádzali na vrchole tvorivej dráhy.

Prvá generácia slovenských architektiek prišla na scénu v polovici 20. storočia v roku 1950, keď štúdium architektúry ukončili prví absolventi slovenskej školy architektúry, medzi ktorými boli aj štyri ženy. V architektonickej profesii sa začali emancipovať na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, v období, keď na Slovensku prebiehalo niekoľko významných spoločenských procesov. Išlo jednak o mierne oneskorenú modernizáciu a industrializáciu, emancipáciu československej politickej scény vo vzťahu k sovietskej moci, ale aj o zavŕšenie národnej emancipácie Slovákov. Všetky spomínané procesy sa pritom premietli aj do zvýšenej stavebnej produkcie. Rozmach výstavby si vynútil rozširovanie štátnych projektových ústavov a ich postupnú špecializáciu. Práve zvýšená objednávka v oblasti stavebníctva otvorila možnosti na uplatnenie sa v projekcii aj začínajúcim architektkám.

Architektky začínali svoju kariéru v  socialistickej projekcii v čisto mužských kolektívoch. Ich komplikovanú situáciu výstižne charakterizoval architekt Imrich Ehrenberger ako dilemu medzi „mužskosťou“ úloh a „ženskosťou“ možností i podmienok, formulovaných a vytváraných prevažne mužmi. Ešte zložitejšia bola situácia architektiek na stavbe, kde žena musela dokazovať, že obstojí v konkurencii s mužmi. Očakávalo sa totiž, že architektky môžu nanajvýš prispieť v oblasti estetiky či typológie ale rozhodne nie technologickou či konštrukčnou inováciou. Napriek tomu sa niektorým architektkám podarilo presadiť ako vedúcim projekčných skupín, navrhnúť a realizovať významné verejné budovy a za svoje diela získať aj najvyššie profesionálne ocenenia.

podujatie na facebook-u