Prejsť na obsah
Dianie na fakulte

 : Ing. arch. Simona Farkašová
 : Fenomén dočasnej architektúry
 : doc. Ing. arch. A. Scheicher, PhD.

Téma dizertačného výskumu je Fenomén dočasnej architektúry. Dočasná architektúra je antitézou tradičnej architektúry a urbanistického plánovania, ktoré sa usilujú o permanentnosť a vo veľkej miere nemennosť. Nejedná sa ani o moderný, ani marginálny fenomén súčasnej architektonickej scény – dočasnosť navrhovaných objektov a konceptov, ich plánovitá nepermanentnosť sa objavovala v dejinách architektúry od nepamäti.

Objekty dočasnej architektúry sú časovo ohraničené štruktúry. Prejavujú sa buď svojou preukázateľnou utilitárnosťou – stavby krízového manažmentu, suplovanie vybavenosti – alebo naopak vysokým dôrazom na významovú a výrazovú stránku, ašpiráciou pôsobiť ako prvok nezvyčajný, inšpiratívny  – napríklad reprezentačné pavilóny krajín, obchodných spoločností, kultúrnych ustanovizní.

Povaha limitovaného času vyhraňuje čistotu architektonického prevedenia oklieštenú od dodatočných funkcií, priestorov, extenzívnych zázemí. Obsah, a stimulácia ľudí v takejto čistote častokrát prerastá architektúru až do exteriéru, zapája širokú verejnosť, pôsobí na kolektívnu pamäť, má moc zastabilizovať moment v čase na základe konkrétneho konštrukčného procesu, stavby. Objekty prinášajú so sebou možnosť infiltrovať ideu, možnosť testovať nové koncepty, funkcie, princípy fungovania. 

Európske mestá s relatívne stabilizovanou mestskou štruktúrou a existujúcou sieťou občianskych stavieb vo svojom ďalšom vývoji, prinášajú do plánovania miest fenomén dočasnosti. Nesústreďujú svoj rozvoj len na plánovité, stále prostredia – verejný priestor sa stáva substanciou sociálneho života, vybrané priestranstvá majú byť schopné reagovať na neformálne, improptu situácie.  Architektúra sa namiesto objektu mení na proces, udalosť – forma tak priamo stimuluje verejný život. Švajčiarsky architekt a teoretik architektúry Bernard Tschumi konštatuje, že sa ľudské žitie mení na zažívanie udalostí organizovaných architektúrou. Dosiaľ aplikovaný proces navrhovania a designu väčších mestských komplexov, inštitúcií a verejných priestranstiev a súčasnej architektonickej praxe sa tak rozširuje o možnosti implementácie dočasných, premenlivých, či mobilných elementov. 

Práca si dáva za cieľ zadefinovanie pojmu dočasnosť, zozbieranie poznatkov o dočasnosti, v oblasti filozofie, histórie architektúry a na ich tvorivú systematizáciu a zatriedenie, čím je načrtnuté pozadie pre skúmaný problém. Poskytnúť analýzu, poukázať na možný interdisciplinárny prístup pri formovaní dočasnej architektúry na pomedzí architektúry a urbanizmu, umenia a dizajnu, kde je častokrát potrebné dbať aj na sociologickú, technologickú rovinu návrhu. 

Ďalším cieľom práce je prezentovať dočasnú architektúru ako alternatívu permanentného priestorového prejavu, poukázať na možnosti jej využitia v mestskej štruktúre, verejnom priestore, múzejných predpoliach či kultúrnej krajine ako premenlivého atraktora, nositeľa spoločenskej a kultúrnej hodnoty. Následné vytvorenie pozorovania návrhového a realizačného procesu. Práca sa snaží analyzovať a popísať návrhový proces pri tvorbe objektov dočasnej architektúry, kvantitatívne a kvalitatívne vyhodnotiť vplyv objektov a elementov dočasnej architektúry na verejný priestor, aktivizáciu prostredia. Kritériami pre výber zamerania sa na návrhový proces plánovito dočasných objektov vyplynula z aktuálnosti danej problematiky - aktuálny nárast výskytu, atraktivita týchto objektov, najmarkantnejšia prezentácia dočasnosti, vysoký nárast realizácií daného druhu v súčasnosti, vysoká miera miestotvornosti, možnosť pozorovať proces dočasného začlenenia do okolitej štruktúry. Výskum sa vymedzuje sa na novonavrhované a novovybudované objekty ktorý prinášajú do prostredia kultúrnu alebo spoločenskú hodnotu, ktorých dočasnosť spočíva v ich fyzickej podstate (trvanlivosť jednotlivých materiálov), resp. v plánovitej krátkodobej výstavbe.