Prejsť na obsah
Dianie na fakulte

 : Ing. arch. Kristán Vnučko
 : Fenomén vanitas (aj) v oblasti architektúry
 : prof. Ing. arch. V. Šimkovič, PhD.

Teórie obrazu, “poetika” priestoru. Jednotlivé roviny pojmu “obraz” fascinujú mysliteľov od počiatkov.
Daný významový útvar sa v histórii z hľadiska jeho interpretácie javí pod rôznymi kritériami
filozofických alebo iných, špeciálnovedných množín ako je matematický pojem obrazu, literárnovedný
či estetický pojem obrazu, resp. sa to charakterizuje na základe napríklad určitých osobností, od
ktorých pochádza daná definícia pojmu obrazu (napr. Démokritov či Platónov pojem obrazu) .
“Obraz” ako jav, ako súčasť procesu detekovania nášho okolia a následného spracovania i
vyhodnocovania získaných dát, neustále zamestnáva(l) fenomenológiu. “Imaginácia je nástrojom
augmentácie hodnôt reality.” - píše Gaston Bachelard, francúzsky filozof, predstaviteľ epistemológie a
psychoanalýzy (neskôr aj ako zakladateľ neoracionalizmu) vo svojom diele Poetika priestoru (pôv. La
Poétique de l'Espace, 1958; danú tému rozvíja aj v jeho ďalšej knihe Poetika snenia), kde sa autor
sústreďuje na poetický obraz, čo opisuje ako “vlastníctvo nevinného vedomia”. Bachelard vidí domáce
prostredie a architektúru jeho vnútorného usporiadania ako “prvotnú, východiskovú dimenziu”, kde
jednotlivé priestory a samotný nábytok sú manifestáciami a “prevteleniami poetiky duše a
spomienok”.
90-te roky predchádzajúceho storočia priniesli ďalšiu vlnu v oblasti chápania, resp. kritiky(!) správania
a charakteristík “image”: na rozdiel od Bachelarda W. J. T. Mitchell chápe obraz ako určitý mediálny
nástroj na “otupenie spoločenstva”.
“Naša spoločná kultúra sa zdá byť čoraz viac produktom toho, čo sledujeme, než toho, čo čítame.”
Na základe akútnej potreby “kritizovať” a venovať sa potenciálnej “moci obrazu” v interdisciplinárnych
rovinách sa dospelo k fenoménu pictorial alebo iconic turn, čiže obrazovému obratu 6 . Pred prelomom
20. a 21. storočia sa stal daný problém naliehavým, ktorý sa v súčasnosti zdá neaktuálnym, čo ale de
facto vyvráti skutočnosť éry všadeprítomnej multimediálnej technológie a rapídnej výmeny informácií,
či sa jedná o hoaxy, alebo pravdivé dáta.
Rozklad a “krása” v ňom. “Obraz” je médiom. Médiom, ktoré nás spája s druhým, tretím, štvrtým a
ďalším x-tým indivíduom, resp. (hlavne) s bezprostredným okolím v podobách nekonečného radu.
Táto “paleta” disponuje s určitou výpovednou hodnotou, ktorej polysémia sa stala nástrojom sto- a
tisícročí; snaha Umberta Eca poukázať na mnohotvárnu spojitosť medzi krásou/škaredosťou a ideami
jednotlivých etáp našej histórie v jeho diele Dějiny ošklivosti (pôv. názov: Storia della bruttezza)
prevedie čitateľa od starogréckej predstavy niečoho/niekoho “škaredého” ako príkladu “hmoty”, kde
absentuje harmónia, cez plejádu tvorov Physica curiosa až po súčasné tendencie reinterpretácie
novovekého prejavu “camp”.

Každý a každá z nás pociťuje raz za čas nejaký, takmer neopísateľný “smäd”; potrebu “sa
napiť” určitého “reprezentačného stavu”, ktorý nám diktuje daná éra, daná spoločnosť, ale aj my sami
sebe(!), následne z nadobudnutého komfortu rozkazujeme ostatným, aby konali identicky, avšak skoro
zabúdame na jednu z dôležitých vlastností daných záležitostí: sú efemérne. Aj krása, aj materialistická
doba, aj chudoba, aj čistota, aj “všetko” raz (samozrejme) uplynie, bude Jeden v skaze, ktorá sa
primárne vykresľuje v podobe grotesknej, odpudivej. Postupne nachádzame koncentrácie týchto
charakteristík v podobe atribútov, ktoré sa stali fundamentálnou súčasťou symboliky neúprosného
času, smrti, v súvislosti toho, v akej dobe vznikli, tým pádom akej globálnej spoločnosti, resp. ktorým
vrstvám tej spoločnosti boli/sú nastolené. Jedná sa o fenomén vanitas spolu s memento mori a s
konceptom amor fati.