Prejsť na obsah
Dianie na fakulte

Pamiatkarka Katarína Vošková je nielen vedeckovýskumná pracovníčka na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok, ale aj nesmierne príjemná dáma, ktorá nám odpovedala na otázky (aj) o tom, ako súčasná Generácia Z vníma kultúrne pamiatky. Od roku 2007 sa venuje najmä obnove barokovej Kalvárie v Banskej Štiavnici. Vo svojej vedeckej práci zdôrazňuje multidisciplinárnosť problematiky obnovy kultúrneho dedičstva, ktorý uplatňuje pri organizovaní vedeckých odborných kolokvií a seminárov. Fakulta architektúry STU je pyšná, že má vo svojich radoch také významné osobnosti z praxe.

Pri príprave na rozhovor s vami sme si robili prieskum. Otázka znela, „Čo si predstavíte pod pojmom slovenské kultúrne dedičstvo?“. Odpovede zetkovej generácie boli principiálne sarkastické. Od mien politikov, cez televízne pseudohviezdy alebo obľúbené slovenské gastroprodukty. Čo si pod týmto pojmom však predstaví pamiatkarka?

Myslím, že je celkom v poriadku, ak si ľudia pod kultúrnym dedičstvom predstavujú aj osobnosti alebo tradičné jedlo. Kultúrne dedičstvo má totiž určitý emocionálny rozmer, a tak ho každý vníma individuálne, na základe toho, s čím sa identifikuje. Vo všeobecnosti do kultúrneho dedičstva zahŕňame nielen nehnuteľnosti, stavby. Patria doň aj tradície v najširšom zmysle -- zvyky, odev, spev a tanec, hudba a hudobné nástroje, ale napríklad aj jazyk a slovesné prejavy, tradičné receptúry jedál a pod. Pripomeniem, že sa to týka nielen rurálnej kultúry, pre Slovensko najtypickejšej. Zo slovenského kultúrneho dedičstva nemôžeme vylúčiť ani prejavy mestskej, hoci spravidla inojazyčnej kultúry.

Tieto aspekty kultúrneho dedičstva definovala aj medzinárodná organizácia Centrum svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO ako „pamiatky nehmotného dedičstva“ (intengible heritage). Keďže som architektka a navyše pamiatkarka, v popredí môjho zorného poľa sú pamiatky iného druhu -- historické stavby a s nimi spojené historické prostredie. Túto časť etnickej, národnej, religióznej či inej identity Centrum svetového dedičstva označuje ako „hmotné kultúrne dedičstvo“ (tengible heritage). U nás ide o architektúru a urbanizmus sídiel. Takže architekt-pamiatkar si na prvom mieste predstaví historickú architektúru všetkých typologických druhov, historické urbanistické sídla aj archeologické lokality. Nejde pritom len o vizuálny zážitok z architektúry. Zakaždým ide aj o historický kontext, teda o okolnosti, v akých objekt vznikal a vyvíjal sa. Historické stavby sú vždy zdrojom mnohovrstevného poznania konštrukčných princípov, výtvarnej výzdoby, vkusu a vyspelosti stavebného remesla v jednotlivých slohových obdobiach a pod.


zdroj: Ján Krošlák


Čo všetko sa môže stať kultúrnym dedičstvom?

V podstate, ako som už spomenula, kultúrne dedičstvo vystupuje ako to z minulosti, s čím sa identifikuje celá spoločnosť alebo menšie spoločenstvo. Je to súčasť našej kultúrnej identity. Je to naša historická pamäť.

Ak máme na mysli svetové kultúrne dedičstvo, odborníci z Centra svetového dedičstva v Paríži stanovili konkrétne dosť prísne kritéria. Lokality, ktoré sa uchádzajú o zaradenie medzi pamiatky UNESCO, musia spĺňať najmä kritérium historicity, autenticity svetovej jedinečnosti a univerzálnej hodnoty. Ak ich medzinárodný tím odborníkov za také uzná, stávajú sa pamiatkou celého ľudstva. Jednotlivé krajiny si na ochranu svojho kultúrneho dedičstva utvárajú špeciálne mechanizmy (legislatívne, inštitucionálne atď.).

Na Slovensku sa ochraňujú celé sídla -- pamiatkové rezervácie (vyšší stupeň ochrany), alebo pamiatkové zóny (s nižším stupňom ochrany), alebo samostatné stavby všetkých typologických druhov. Dbá sa pritom na to, aby pamiatka pokiaľ možno slúžila svojmu pôvodnému účelu alebo bola adaptovaná na príbuznú funkciu, aby bola „živá“. Fenoménu ochrany a obnovy pamiatok sa na našej fakulte venujeme už roky a nazdávam sa, že poskytujeme študentom kvalitné vzdelanie v tejto oblasti.

Historické budovy majú svoje špecifické genius loci. Ktorá zo slovenských architektonických pamiatok ho má pre vás najintenzívnejšie?

Vnímanie ducha miesta, alebo ako tomu zvykneme hovoriť genius loci, je vec individuálna. Niekto pociťuje intenzívny zážitok v Sixtínskej kaplnke, iný tam necíti nič. Iste však existujú miesta alebo stavby, ktoré vo vedomí väčšiny citlivých a vnímavých ľudí vyvolávajú akési okúzlenie, pôsobia na nich magicky. Hovoríme, že sú to miesta so silným genius loci, alebo, ako sa hovorí v angličtine, že majú spirit, „ducha“. Cítime tam akýsi neopísateľný príjemný pocit, akoby sme sa prechádzali vrstvami minulosti a zachytávali energiu naakumulovanú vekmi. Dnešný človek sa pokúša hľadať, v čom vlastne genius loci spočíva. Hľadáme jeho zhmotnenie v architektonických tvaroch, v urbanistických mikropriestoroch, v umeleckej výzdobe, starých stavebných materiáloch a technikách, v ich patine... Na mňa nezvyčajne silne vyžaruje napríklad Spiš a jeho mestá. Ale aj jednotlivé stavby, či množstvo gotických umeleckých diel v ich interiéroch.

Asi pred 25 rokmi si ma práve svojou zvláštnou atmosférou a zachovaním kompaktnej zástavby a pamiatok zasadených do typickej montánnej krajiny podmanila Banská Štiavnica. Odvtedy tu žijem a celý svoj čas venujem práve zachovaniu a kultivovaniu genia loci mesta. Mám na mysli Banskú Štiavnicu ako celok s jej krajinársko-prírodným zázemím. A v nej moje najmilšie pamiatky – Banskoštiavnická kalvária a maličká Kalvária nad blízkou osadou Horná Roveň.

Na fakulte architektúry je príprava na Kreatívne centrum #Z2Z v plnom prúde. Okrem coworkingových a chilloutových priestorov bude existovať aj platforma na prednášky a diskusie. Ako rozprávať mladým ľuďom o pamiatkach tak, aby ste udržali ich pozornosť?

Vo vašej otázke sú vyjadrené isté pochybnosti a už aj návod. A síce, že pre študentov téma pamiatok nie je príťažlivá a že na to, aby ste ich zaujali, by pomohlo používanie „cool“, módneho jazyka.

Nemyslím si, že by téma pamiatok mladých ľudí a priori nezaujala. Je to jedno zo zameraní pri štúdiu architektúry. Stále sa nájdu študenti, mladí ľudia iných odborov, ktorí buď o túto tematiku od začiatku prejavujú autentický záujem, alebo si nájdu cestu k nej v rámci študijnej praxe v pamiatkovom prostredí.

Keďže väčšinu miest na Slovensku tvoria historické sídla, je veľmi dôležité, aby sme študentom sprostredkovali čo najviac vedomostí a odborných zručností nevyhnutných pre tvorbu v historickom prostredí, aby v praxi neignorovali kontext, regionálnu znakovosť a pod. Fakulta architektúra STU našťastie disponuje exkluzívnym detašovaným pracoviskom priamo v srdci historickej Banskej Štiavnice.

Naši študenti sem prichádzajú na praktické blokové vyučovanie alebo na ateliérové sústredenia. Neraz priznajú, že prednášky v aule sú síce zaujímavé, ale „osobné“ stretnutie s pamiatkou, štúdium témy v konkrétnom historickom prostredí sa nedá ničím nahradiť. Objavovanie poodhalených aj skrytých hodnôt v jej konštrukciách, v materiáloch, technikách či v umeleckých prejavoch, diskusie o autenticite, o rozpoznávaní slohov, o podstate onohospirituv architektúre – to všetko má na študentov úžasný účinok.

Na detašovanom pracovisku v Banskej Štiavnici (alebo „detašku“, ako ho študenti familiárne nazývajú) pravidelne organizujeme dobrovoľné workshopy, kde sa stretnú študenti viacerých odborov súvisiacich si obnovou pamiatok (architektúry, urbanizmu, geodézie, histórie umenia a pod.) a spolu dokumentujeme historické miesta alebo stavby, na ktoré chceme z rozličných dôvodov upozorniť odbornú aj laickú verejnosť. Študenti, ktorí majú možnosť prejsť takouto intenzívnou prácou v historickom prostredí, ktorým poskytneme odborné zázemie a teoretické prednášky od najskúsenejších odborníkov z akademickej pôdy aj z praxe, zostávajú tým raz a navždy „poznačení“ v tom najlepšom zmysle slova.

Mnohokrát sa dočítate, že súčasná mládež sa o pamiatky a architektúru veľmi nezaujíma. Čísla však hovoria čosi iné. V dobe contentovej, kde je najväčšou devízou, že nemusíte fyzicky sedieť niekde, aby ste mohli pracovať, množstvo mladých ľudí cestuje po svete a zdieľa svoje zážitky. Návštevnosť kultúrnych pamiatok sa zvýšila od príchodu sociálnej siete Instagram. Fotia si Zdieľači krásy budov preto, aby sa pochválili svojimi cestami alebo ich skutočne zaujíma história stavby? Čo hovorí vaša skúsenosť?

Aktivita „zdieľačov“ historických pamiatok zväčša býva povrchná. Ale nie vždy. Možno v tejto rýchlej dobe si nestihnú naštudovať, alebo aspoň čo-to prečítať o histórii stavby, ktorú si odfotografujú, ale všimnime si, že aj laici sa poväčšine trafia. „Nezdieľajú“ nepekné, neatraktívne, bezútešné stavby, ale niečo, čo má hodnotu. Aj keď konajú možno podvedome, „posúva“ to ich vkus, citlivosť k prostrediu. A zaiste – sú to inšpirácie pre ďalších a ďalších, aby tie pamiatky navštívili. Aj u nás už hrozí masový turizmus, ako ho poznáme z Benátok, San Gimignana alebo Českého Krumlova.

Obligátny hromadný turizmus môže nepriaznivo ovplyvniť historické mestá či lokality. Zvyšuje sa dopyt po službách. Reštaurácie, hotely, penzióny a napokon aj dopravný ruch a zábavychtiví turisti vytláčajú z mesta pôvodných obyvateľov. S tým súvisí aj nárast cien nehnuteľností... Lokalita sa dostáva do začarovaného kruhu a môže na to doplatiť.

Masový turizmus bez regulácie môže vyústiť do kolapsu atraktívnych historických miest. Prvé problémy sa objavujú už aj v Banskej Štiavnici. No, to je však už samostatná téma...

Banská Štiavnica je výkladnou skriňou vašich úspechov. Ktorú jej časť máte najradšej?

Ďakujem za toto uznanie, no je trochu prehnané. Nemyslím, že by bola výkladnou skriňou len mojich úspechov (pričom treba povedať, že sa vyskytlo aj nemálo neúspechov). Je pravda, že posledné desaťročie 20. storočia som v Banskej Štiavnici intenzívne odhaľovala hodnoty mesta a spoluzachraňovala jej genius loci spolu s takými skvelými odborníkmi a kolegami ako je Paľo Fabian, Iveta Chovanová, Andrea Nižňanská, Michal Šimkovic a ďalší.

V súčasnosti je vecou môjho srdca banskoštiavnická baroková Kalvária. Tá bola ešte pred desiatimi rokmi spustošená a hrozila jej ďalšia degradácia. A tak sa popri vedeckovýskumnej práci a výučbe na fakulte už roky venujem obnove tohto jedinečného architektonicko-krajinárskeho komplexu. Ani tu nemožno hovoriť len o mojich výsledkoch. Na obnove spolupracujem najmä s manažérsky veľmi schopným Martinom Macharikom (predsedom Kalvárskeho fondu).


zdroj: Ján Krošlák

Ako sa Slováci správajú ku svojim kultúrnym pamiatkam? Navštevujú a vážia si ich? Alebo pri hradoch a zámkoch nájdeme len odhodené obaly od horálok?

Moja skúsenosť hovorí, že vzťah k pamiatkam sa z roka na rok zlepšuje. Keď som na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia prišla do Banskej Štiavnice, boli naše pamiatkarske názory na prezentáciu historického prostredia často terčom výsmechu. V takom zmysle, že sme asi zaspali dobu, ak neakceptujeme plastové okná, že doslova brzdíme rozvoj mesta, ak nesúhlasíme s vyasfaltovaním námestia a ulíc, atď. Dnes by sa podobná námietka a dokonca ani nápad vari už ani nevyskytli. Vedenie mesta koná v týchto veciach už podstatne kultivovanejšie, zodpovednejšie a citlivejšie.

Vo všeobecnosti je však povedomie o kultúrnom dedičstve a vzťah k nemu ešte stále na mizernej úrovni. Svedčia o tom osudy mnohých funkčne zaniknutých industriálnych stavieb alebo, ako ste spomenuli, kaštieľov... Príčinu ignorancie vo vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu ešte aj po troch desaťročiach stále (a napokon právom) zvaľujeme na komunistický režim, ktorý väčšie stavby násilím odňal ich súkromným vlastníkom, „znárodnil“ ich a využíval zväčša nevhodným spôsobom. Ináč povedané devastoval, ponechal desaťročia bez údržby. V stave ruiny sa teraz nachádza aj mnoho historicky významných budov v Banskej Štiavnici (tzv. Hellov dom, Stará nemocnica, bývalý dominikánsky kláštor...).

Ak sa na vec pozrieme z krátkodobého hľadiska, musíme konštatovať, že sa dostatočne neuplatňuje ani stavebný, ani pamiatkový zákon. Štát fakticky nevyvíja takmer nijaký nátlak na vlastníkov, ktorí sa o svoj majetok nestarajú, nevymáha rešpektovanie zákona. Na Slovensku nefunguje právny princíp, bežný vo vyspelých demokratických krajinách.

Z dlhodobého hľadiska robíme len málo vo výchove detí a v práci s mládežou všeobecne, aby sme im približovali hodnoty historických budov, architektúry, umenia, genius loci miesta, kde žijú... V zahraničí som bola často svedkom atraktívnych podujatí, programov a vyučovacích procesov v historických parkoch, v interiéroch gotických katedrál, kde boli deti aj učitelia napríklad v historických kostýmoch, primerane veku žiakov, ale vždy so srdcom sprostredkujú a prijímajú informácie o nevyhnutnosti chrániť históriu... Dnes je už veľa spôsobov ako žiakov zaujať, dôležité však je, aby s tým niekto začal, aby sa to dostalo možno do programu výchovy a vzdelávania od škôlok a základných škôl až po všetky vysokoškolské odbory so vzťahom k pamiatkam.

V roku 2016 začalo búranie jednej z ikonických budov Bratislavy – starej Cvernovky. Všade na svete sa takéto priestory menia na miesta pre kreatívcov a umelcov. Množstvo tých, ktorí tam mali svoje ateliéry, hovorí o arogancii Slovenska k priestoru, ktorý vychoval toľko talentov. Ako sa na zbúranie Cvernovky dívajú pamiatkari?

Neviem, ako sa na vec dívajú profesionálni pamiatkari, ktorí sa k tomu mali vyjadriť. Vnímam túto kauzu iba okrajovo. Zvyčajne študentom hovorím, že je škoda, ak sa ničí príroda, ale sila prírody je skoro vždy schopná opätovnej obnovy. Pri pamiatkach, historických stavbách je to však tak, ako nám za mojich študentských čias prízvukovala docentka Anica Schwarczová: „Ak sa raz zbúra, odstráni historická substancia, už nikto nikdy, ale skutočne nikto nikdy ju nevráti späť.“ Kultúrne dedičstvo je neobnoviteľný zdroj. Treba ho chrániť a udržiavať.

Ak by ste mohli medzi slovenské kultúrne dedičstvo zaradiť niektorý slovenský produkt či značku – ktorý by ste si vybrali?

Slovensko už má svoj zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva. Jeho položky sa potom môžu uchádzať o zápis na zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Patrí medzi ne napríklad fujara, drotárstvo, Myjavská paličkovaná čipka, horehronský spev, podpolianske maľované kríže, z Banskej Štiavnice je to napríklad Salamandrový sprievod (tradičný pochod mestom, ktorý pôvodne organizovali študenti Banskej a lesníckej akadémie). Osobne nemám žiadne priority medzi nimi, zdajú sa mi všetky rovnako zaujímavé a  hodné zachovania.

Je svetový deň kultúrneho dedičstva. Kde a čím by ho mali mladí architekti a dizajnéri osláviť?

Našlo by sa veľa námetov. Keďže som človek z praxe a mám profesiou deformované myslenie, tak by ho mohli osláviť napríklad happeningami na historicky zaujímavých miestach, ktoré sú na okraji záujmu, chátrajú a sú v ohrození. A je jedno, či by išlo o ľudový dom, stredoveký hrad, barokovú kúriu, industriálnu stavbu alebo o funkcionalistickú budovu. Alebo si môžu skúsiť brigádu na Banskoštiavnickej kalvárii. Už len ten výhľad za to stojí.