Prejsť na obsah
Dianie na fakulte

Trio pamiatkarov Pauliny – Hrašková – Vošková sú u nás známi nielen ako vynikajúci pedagógovia a pamiatkari, ale aj ako ľudia s neutíchajúcim zmyslom pre humor. Prečítajte si, ako ich výnimočné spojenie vzniklo, kto z nich túži vyrábať fujary a koľko praxe v ich vertikálnom ateliéri študenti naozaj zažijú.

 

Vás troch okrem odbornosti charakterizuje aj zmysel pre humor. U koho a ako vznikla idea vášho spojenia?
NH: V hlave nášho vedúceho - Paľka Paulinyho, ktorý veľmi dobre pozná naše profesné špecializácie.
PP: Pri všetkej úcte ku kolegyniam, nie je to pravda. Ateliér vznikol vďaka môjmu poctivému štúdiu horoskopu a komplementárnej konjunkcii nepárnych čísiel z dátumov nášho narodenia. Odbornosť a údajný dostatok humoru sú len vedľajšie efekty našej vzájomnej interakcie.
KV: Keď som sa o spúšťaní „vertikálnych ateliérov“ dozvedela, tak som si „hútala“, v izolácii na „detašku“ v Banskej Štiavnici. Ako prvé mi napadlo, že s Paľkom a s Naďkou by bola spolupráca aj zábavou, aj skvelým profesným doplnením. A asi na tej „komplementárnej konjunkcii“ niečo pravdy bude, lebo o pár dní Paľko zavolal, že či by som s nimi chcela do tímu :)

 

Paľo, ako jediný muž pri Katke a Nadi (ktorú náš pán dekan nazýva aj „prodekankou pre zábavu“) to budeš mať veľmi pestré. Povedz pravdu, išiel si dobrovoľne do tohto vertikálneho ateliéru? :)
PP: Je mi potešením, že mám tú česť spolupracovať s dvoma dámami. Myslím, že náš ateliér bude „rodovo“ vyvážený a vzhľadom na miesto narodenia jednotlivých vedúcich, budú uspokojení aj vyznávači západoslovenského, stredoslovenského a východoslovenského pedagogického prístupu. Ja osobne sa na našu spoluprácu veľmi teším. Pevne verím, že sa budeme neustále konštruktívne hádať, aby sme tak študentom priblížili realitu.
NH: Ja sa z tejto konštelácie veľmi teším. Každý sme iný, formovaný skúsenosťami a temperamentom, v čom sme však zajedno je, ako by mal byť profilovaný študent, ktorý absolvuje náš ateliér.
KV: Doteraz som bola presvedčená, že Pali si nás vybral, ako riadne expertky, nielen kvôli „genderovej“ rovnosti :) No úprimnosť šéfa „vertikálu“ naštrbila toto presvedčenie!  


Je vaša architektonická tvorba výhradne pedagogickou činnosťou alebo ste „ľudia z praxe“?
NH: Za mňa ako autorizovaného architekta môžem povedať, že som „z praxe“. Mám za sebou niekoľko realizácií pamiatkovej obnovy či už meštianskych domov, alebo modernizácie a prestrešenia ústredného historického nádvoria Mincovne v Kremnici, pamiatkovej obnovy sústavy barbakanu a Dolnej brány v Kremnici.  Ďalej je to niekoľko projektov adaptácie objektov ľudovej architektúry, a taktiež rad umelecko-historických a architektonicko-historických výskumov v spolupráci s pani Husovskou a kolegyňou Kvasnicovou.
KV: Nie som projektujúca architektka - a ani k tomu neinklinujem. No aj tak s reálnym svetom pamiatok som počas svojej praxe prepojená takpovediac ako s pupočnou šnúrou. Buď ide o záchranu jedinečných pamiatok pred istou skazou, či o ich čo najlepšiu obnovu. Okrem účasti na pamiatkových výskumoch, sa permanentne venujem výskumu v teréne (najmä v regióne BŠ), do ktorého zapájam aj študentov. Témy pritom vždy vychádzajú z reálnych potrieb praxe. Po 15-ročnej praxi v úlohe metodika pamiatkovej obnovy (v rámci štátnej pamiatkovej ochrany územia svetového dedičstva UNESCO – Banskej Štiavnice) je nezanedbateľná aj moja stála prepojenosť s praxou v rámci fundrisingu, koordinácie reštaurovania a pamiatkovej obnovy banskoštiavnickej Kalvárie. Tomuto významnému sakrálnemu komplexu sa venujem už viac ako 10 rokov.
PP: Myslím si, že pedagóg vyučujúci ateliérovú tvorbu by mal mať spojenie s architektonickou praxou. Som tiež autorizovaným architektom a vďaka konjunktúre v slovenskom stavebníctve sa v posledných rokoch venujem výhradne obnove pamiatok – navrhovaniu a architektonicko-historickému výskumu. So zvyšujúcim sa počtom projektov v praxi som zistil, že Sokratovo „Viem, že nič neviem“ prichádza s poznaním. Takže na ozaj  "všetečné a prekvapivé" otázky študentov odpovedám – neviem, ale viem ako to zistiť.

 

Z vášho pohľadu ako vnímate zavedenie vertikálnych ateliérov na FA STU?
NH: Jednoznačne ako experiment, ktorý môže priniesť veľa progresívneho a na iných architektonických školách už dávno nie je novinkou. Ja som sa nimi stretla prvýkrát počas návštevy IIT v Chicagu v r. 1990!
KV: Priznám, že ako zažratá „vedkyňa“ som sa o systém výučby príliš nezaujímala. Prepojenie študentov s praxou je moja priorita. No už teraz sa dá tušiť, že načrtnutý systém „vertikálnych ateliérov“ zdynamizuje a zmodernizuje našu fakultu. Mám pocit, že všetky tímy akoby vstupovali do presklenej vitríny. A to je dobre.
PP: Som absolventom starého systému ateliérov, kde sme si v rámci bakalárskeho štúdia prešli obytnými, občianskymi a inžinierskymi stavbami spolu s obnovou pamiatok, urbanizmom a riešením interiéru. Zamerania už boli špecializované. Nový systém vertikálnych ateliérov prináša pre študentov väčšiu slobodu výberu a pre pedagógov je mementom, že nekvalita výučby sa ukáže – ako hovoril jeden socialistický prezident: „nech odpadne, čo je kolísavé..“ Ako najväčšie pozitívum však považujem vytvorenie domovských ateliérov pre študentov, kde budú mať svoje miesto a naprieč ročníkmi vznikne v ateliéri dobrá pracovná interakcia.

 

Srdcovou záležitosťou a aj pôsobiacim miestom Katky Voškovej ja Banská Štiavnica. Môžu sa študenti tešiť na čas strávený v detašovanom pracovisku?
KV: Prischla som k Banskej Štiavnici, pravda je. Začiatkom 90. rokov tu bolo strááášne veľa práce - a výziev... Aby sa komunizmom zruinovaná Banská Štiavnica resuscitovala a zároveň aby sa jej hodnoty pritom nenávratne nevymazali, za to sme s kolegami museli akútne a nástojčivo bojovať. Išlo aj o stratégiu spolupráce s miestnymi autoritami, ale aj o nastavenie pravidiel záchrany mesta – či lepšie povedané metodiky ochrany jeho architektonicko-urbanistických hodnôt. V súčasnosti je BŠ takmer „za vodou“. Študenti sa dnes už môžu tešiť na (prírodne aj historicky) atraktívne mestečko s takou akurátnou mierkou. Vďaka zážitkom z „detaška“ zostávajú študenti poznačení navždy. Už nikdy nemôžu ignorovať historické prostredie kamkoľvek by prišli. Ich začleňovanie do zmysluplných výskumov v historickom prostredí, je pre nich na nezaplatenie. Oni sa najprv síce zvyčajne tešia na “chatku“ kamsi do prírody :)  Z detaška nakoniec vždy odchádzajú s priznaním, že tu vidia na vlastné oči to, o čom počúvajú a majú iba matné imaginácie v aulách.
NH: Mnohí naše pracovisko v Banskej Štiavnici už poznajú, ale pri iných príležitostiach... Doterajšie prínosy ateliérových sústredení sú nepopierateľné, takže... áno!
PP: Jednoznačne. „Cesta naspäť nemožná, cez Štiavnicu sa ísť musí...“ 

Akým zadaniam sa budú vaši študenti venovať?
NH: Pamiatkovej obnove historických objektov a ich komplexov, dostavbe v historickom prostredí, riešeniu urbanistických problémov pamiatkových areálov, a to ako v prípade klasickej pamiatky, tak aj objektom ľudového staviteľstva, ktorých adaptácia pre súčasný štandard života vyvoláva paradoxne skôr ich odstránenie, než hľadanie cesty pre implementáciu pôvodných stavieb do súčasného obrazu sídla. Taktiež je naliehavou výzvou hľadanie regionálneho výrazu novej architektúry v prostredí so zachovaným charakterom historickej dediny, malého sídla...
KV: Od počiatkov svojho pôsobenia na fakulte sa snažím simulovať našim študentom multidisciplinárne prostredie a kontakt s praxou. Náš ateliér je exkluzívny aj tým, že dokážeme prepojiť tému obnovy pamiatok s praxou, do ktorej nevyhnutne vstupujú aj ďalšie profesie: historici umenia, archeológovia, statici, geodeti, reštaurátori a pod. Témy zadaní nie sú akademické, vychádzajú z reálnych potrieb v konkrétnom historickom území, či ide o urbanisticko-architektonické tvorby, alebo pamiatkovú obnovu stavby. Svoju úlohu v tomto ateliéri vidím v poskytnutí vedomostí o „slušnej“ (rozumej neegoistickej) a historicky adekvátnej prezentácii hodnôt pamiatky, čo si vyžaduje dokonalé poznanie tak historických kvalít, ako i jej technických problémov. Našim študentom poskytneme dotyk s reálnymi historickými konštrukciami, materiálmi, ich vrstevnatosťou, štruktúrou, patinou a technikami.
PP: Ja by som len doplnil kolegyne. Zakladateľ Bauhausu Walter Gropius napísal: „Umenie sa nedá naučiť, ale remeslo áno. Architekti, maliari, sochári sú všetci remeselníci v pôvodnom zmysle slova. Je to teda základná požiadavka všetkej umeleckej tvorivosti, ktorú každý študent absolvuje dôkladným školením v dielňach všetkých odvetví remesiel.“ Naša snaha v ateliéri nebude zameraná len na riešenie typologických a metodických problémov obnovy pamiatok, ale aj na „zážitok“ a priblíženie „remesla“ a tradičných materiálov. Chceme, aby si dotyk s pamiatkou a jej obnovou zažil každý študent nášho ateliéru. Prilba, baterka a "zašpinené ruky" sú súčasťou výcviku.
NH: Tento aspekt ja považujem za mimoriadne špecifický a vzrušujúci - skrze fyzický objekt - pamiatku funguje akýsi "stroj času" a viem sa dotknúť života ľudí, ktorí v nej kedysi žili. Najprv možno nechápem, predsa len naša doba je už iná... Avšak práve cez možnosti, ktoré ponúka náš ateliér a poznanie remeselných zručností, odkrývam ako nejaký detektív, alebo lekár príčinu jej zlého stavu a stanovím postup resuscitácie. Objekty plné príbehov môžem doplniť tým svojím.

 

Prečo, by sa mali študenti prihlásiť práve do vášho ateliéru?
NH: Ateliér pamiatkovej obnovy poskytuje pestrú paletu zadaní a ich ponuka rieši konkrétne úlohy z praxe a nie je určená "do šuflíka". Čiastočne som už odpovedala aj pri predchádzajúcej otázke.
KV: Pretože tu nájdu zaujímavé témy, vtipných, profesne zanietených a skúsených architektov-pamiatkarov, a to s rôznym akcentom (nielen dialektovým J). Ponúkame totiž kvalitnú (a nehanbím sa povedať) ortodoxnú pamiatkarčinu. Tak ako pri obnove pamiatok záleží na zachovaní autenticity (nestrojenosti, pravdivosti), tak pri výchove a vzdelávaní v tomto odbore záleží na autentických učiteľoch. Verím, že pri našom personálnom zložení zabezpečíme študentom kvalitné poznanie, tie naj praktické zručnosti pri navrhovaní obnovy, či novej tvorby v pamiatkovom prostredí, pričom sa stretnú s netradičnými metódami štúdia, aby sa naučili vnímať a využívať tradičné materiály, techniky a technológie... Popritom aj veľa srandy, detektívnych zážitkov pri výskumoch, pobytu v teréne, či v banskoštiavnickom Arch-anjeli...
PP: Je to jednoduché. Ak ste v detstve váhali a nikdy neochutnali okrem krupičnej kaše a mlieka nič iné, tak by ste sa ochudobnili o množstvo gurmánskych zážitkov v dospelosti. Je to tak aj v architektúre, niekto si pamiatkovú obnovu raz vyskúša a má aspoň skúsenosť, iný jej „prepadne“ a stane sa jeho favoritom. Ako študenta ma najviac ovplyvnili učitelia, ktorí boli „normálni“ a pritom neskrývane zanietení do svojho odboru. My ponúkame študentom našu „normálnosť“ a fanatickú oddanosť záchrane architektonického dedičstva. Veselá socializácia je vedľajším štiepnym produktom vzájomnej reakcie.

 

Čo by ste robili ak by ste nepôsobili na FA STU?
NH: Jednoznačne by som chcela pôsobiť vo sfére pamiatkovej obnovy.
KV: Nepoznám pamiatkara, ktorý by po nejakom čase takpovediac konvertoval na iný odbor. V tomto odbore sa nosí iba vernosť až za hrob J.  Chcela som si to nechať síce na dôchodok, ale keď mi nepredlžia zmluvu na FA, tak:  chcem doplniť knihu „Anatómia historického domu“, napísať monografiu o BŠ Kalvárii. No najviac sa teším, že zostavím raz takú „srandovnú“ knihu „O tom, čo všetko sa v BŠ chcelo postaviť, ale sme tomu zabránili“ alebo: „Ako mohla dnes vyzerať BŠ nebyť pár bŕzd pokroku“, či „Porevolučné roky a horúčka pamiatkovej obnovy v BŠ“.
PP: Ja v tom mám jasno - dobrovoľný hasič amazónskych pralesov! Ak by ma nezobrali, tak by som asi vyrábal fujary.
NH: Joooj, takže takto! Tak to som ja kedysi chcela byť pozorovateľ hviezd, alebo hľadať kosti mamuta - čiže astronómia, alebo archeológia... Prípadne byť asistentkou u Le Nȏtra a pomáhať pri výsadbe záhrad vo Versailles. Napriek všetkému som veľmi spokojná aj touto profesiou :)
PP: OK, tak toho „hasiča“ beriem späť. Ale fujary sa dajú robiť aj popri obnove pamiatok. Či?