Prejsť na obsah
Ústav urbanizmu a územného plánovania

Významné životné jubileum prof. Trnkusa

V týchto dňoch oslávil významné životné jubileum významný predstaviteľ slovenskej urbanistickej školy

prof. Ing. arch. Filip Trnkus, CSc.

prof. Trnkus
prof. Trnkus    Karikatúra : V. Malinovský st., 1974

Štúdium architektúry absolvoval v r.1962 na SvF SVŠT v Bratislave v odbore architektúra. V roku 1975 obhájením práce „Podiel pešieho pohybu v novej štruktúre mestského organizmu“ sa stal kandidátom technických vied (CSc.), v roku 1980 habilitoval prácou „Základné výtvarno-kompozičné aspekty tvorby obytného súboru“. V roku 1993 mu bol udelený titul profesora v odbore urbanizmus. V téme inauguračnej prednášky „Príspevok  k teórii výtvarno-kompozičných vzťahov urbanisticko-architektonického súboru“ zužitkoval svoje rozsiahle vedecko-výskumné, teoretické ale aj umelecko-tvorivé skúsenosti.  V rokoch 1990-95 bol prorektorom STU, 1994–2003 bol vedúcim Katedry  urbanisticko-architektonických súborov. Je autorom alebo spoluautorom množstva urbanistických štúdií a súťažných návrhov. Spolu s kolegami J. Kavanom a T. Alexym vytvorili úspešný team v pedagogickej, vedeckej a tvorivej oblasti. Boli úspešní v medzinárodných (1967 Petržalka - ex aequo 3.cena najvyššia; 1971 Viedeň južné mesto 2.cena) a domácich urbanistických súťažiach (1966 centrum Ostrava-Poruba;  1978 centrum Bratislavy 2.cena najvyššia). S J. Antalom vyhral v r. 1974 súťaž Trnava-Hlboká, ktorá bola podľa víťazného súťažného návrhu a neskoršieho podrobného územného projektu aj realizovaná. Významné od tejto tvorivej skupiny sú návrhy verejných priestorov pre St. Ľubovňu a R. Sobotu ako aj súbor štúdií venovaných rozvoju vnútornej štruktúry Bratislavy, štúdie pre Petržalku, Olympijské centrum Poprad pre kandidatúru na ZOH. Vedecko-výskumnú činnosť venoval najmä otázkam urbanistickej kompozície a v tejto problematike urbanistickej nadväzoval na dielo Emanuela Hrušku. Známe sú skriptá „Urbanistická tvorba - metodické a grafické postupy ateliérovej práce“ a učebnica „Urbanistický priestor-grafické spôsoby zobrazovania“, ktoré vydal s J. Kavanom. Príspevkom do urbanistickej teórie formovania urbanistických štruktúr sú práce „Základné artefakty priestorovej štruktúry mesta“ a „Urbanistické hľadiská formovania obrazu vnútorného mesta“.  Za urbanistickú tvorbu je spolunositeľom Ceny D. Jurkoviča (1973), jeho pedagogická, vedecká a riadiaca práca boli ocenené medailami SVŠT a STU.

          K jubileu blahoželá Ústav urbanizmu a územného plánovania FA STU a želá do ďalších rokov veľa zdravia a tvorivý elán.

Antal,J., Trnkus,F.: Trnava Hlboká, urbanisticko-architektonická súťaž, 1. cena, 1974, foto zo Št. archívu Trnava


HRAna Bratislavy

HRAna BRATISLAVY   foto: Tomáš Hanáček

V priebehu uplynulých Dní architektúry a dizajnu DAAD 2017 figurovala na Primaciálnom námestí inštalácia HRAna Bratislavy, ktorú pripravili pedagógovia FA STU v Bratislave.

Hrana Bratislavy je pomyselná simulácia kontúry budúceho Viacdimenzionálneho modelu Bratislavy  /VMBA / v mierke 1:1000. Primárny význam poukazuje na nové originálne poznatky, metódy a postupy tvorby, overovania a prezentácie architektúry s cieľom vyvinúť nový, autentický a inovatívny 3D model Bratislavy. Viacdimezionálny model bude využívaný na preverovanie prípadových štúdií v urbanizme a ako nástroj neformálneho vzdelávania. Súčasne bude slúžiť ako inovatívny nástroj na podporu urbanistických koncepcií a overovanie prípadových štúdií v rámci výskumu na Fakulte architektúry STU. Perspektívne môže byť model využívaný ako podpora pre vyhlasovateľov urbanisticko-architektonických súťaží v Bratislave. Viacdimenzionálny model Bratislavy umožní interaktívnu časopriestorovú tvorbu, overenie a prezentáciu so širším časovým záberom hlavného mesta SR v súčasnosti, minulosti a budúcnosti pre edukačné a kultúrne účely. Sekundárny význam inštalácie pozostáva vo vytvorení atypického mestského mobiliáru umiesteného na Primaciálnom námestí v Bratislave.

Kto bude model realizovať?

autori myšlienky:  K. Boháčová, T. Hanáček, V. Hain, M. Ganobjak
spolupráca:  V. Zajíček, R. Hajtmánek, T. Tholt, I. Mečiar
Architekti, ktorí popri svojej architektonickej praxi pôsobia ako odborní asistenti na Fakulte Architektúry STU v Bratislave, kde sa venujú pedagogike a výskumu v oblasti urbanizmu, teórie a obnovy pamiatok a inovácií konštrukcií v architektúre.

Ako je možné sa do iniciatívy zapojiť ?

Ak vás myšlienka vytvorenia Viacdimenzionálneho modelu Bratislavy zaujala a máte zaujímavé podnety, kontaktujte nás na adrese:

Slovenská Technická Univerzita
Fakulta architektúry
Ústav urbanizmu a úze
mného plánovania
Námestie slobody 19, Bratislava
www.fa.stuba.sk
katarina.bohacova@stuba.sk, hanacek.tomas@gmail.com

HRAna BRATISLAVY 01   foto: DAAD  HRAna BRATISLAVY 02   foto: DAAD  HRAna BRATISLAVY 03   foto: DAAD

foto: DAAD

Nová tvár „Miletičky“

Pozývame Vás na výstavu študentských ateliérových prác Ústavu urbanizmu a územného plánovania, ktoré riešili atraktívnu lokalitu v širšom centre Bratislavy -  územie Miletičova-Záhradnícka v mestskej časti  Ružinov.  Práce prinášajú ideové podnety na urbanisticko-architektonickú koncepciu využitia centrálneho priestoru dnešného trhoviska, ktoré dopĺňajú o nové kultúrno-spoločenské funkcie. Tým trhovisko v novej kvalite pretrváva ako genius loci nielen v danej štvrti, ale má potenciál stať sa celomestsky vyhľadávanou funkciou.

Vernisáž výstavy sa uskutoční  dňa 20.06.2017 o 17,00 hod. v Dome kultúry Ružinov.

Galéria študentských prác FA STU

Nová tvár „Miletičky“

Človek, stavba a územné plánovanie v diele Emanuela Hrušku

Úvod

Rok 2016 je jubilejným rokom 110. výročia narodenia nestora československého urbanizmu, prof. Dr. Ing. arch. akad. arch. Emanuela Hrušku, DrSc. V jeho diele a osobe sa spájajú všetky základné pojmy konferencie. E. Hruška bol nielen medzinárodne uznávaný odborník, ale aj výnimočná spoločenská a ľudská autorita. Človek a humanita, ľudské merítko, vzťah k histórii, boli dôležité v jeho odbornej , pedagogickej a vedeckej činnosti. 

V urbanizme a územnom plánovaní videl dôležitý a demokratický nástroj na usmerňovanie rozvoja sídiel. Za dôležité považoval kompozičné a estetické otázky miest a krajiny, ktoré v vnímal v ich výtvarnosti. Dokladom toho je jedinečný rukopis súboru jeho kresieb a škíc. Priestor vnímal v jeho jednote a sám sa preto zaoberal otázkami urbanizmu od globálnych mierok až po detail. Detailom ale nevnímal detail urbanistický, ale na konci bola architektúra. Vnímal mesto od celku k stavbe a súčasne naopak. Vzájomne sa determinujúci vzťah stavby a okolia predpokladá znalosti o vnútornom „chovaní“ sa architektúry. Toto poznanie u Hrušku dokumentujú jeho architektonické diela, najmä z obdobia funkcionalizmu (vily, súťažný návrh na ČND v Brne). Založil svoju vlastnú urbanistickú školu, charakteristickú spojením architektúry a urbanizmu. V pamäti je prof. Hruška vnímaný ako urbanista.  Málo sa však vie, že témami v jeho ateliéroch boli aj architektonické zadania – hotely, obchodné domy, bytové budovy. Ich architektonická koncepcia je však vždy vnímaná v urbanistickom kontexte.

To nás v roku 2002 pri diskusii o nových študijných odboroch v SR opodstatňovalo zachovať spojenie architektúry a urbanizmu pod jedným odborom. Jeho rozsah odbornej a tvorivej činnosti bol tak široký, že jeho pokračovatelia sa špecializovali už len na niektorý segment -  kompozíciu, regionálne, sídelné a zonálne  štruktúry, krajinu.

Na FA STU v Bratislave si jeho osobnosť každý rok pripomíname organizovaním súťaže o Cenu prof. Hrušku za najlepšiu ateliérovú urbanistickú tvorbu.

 

Emanuel Hruška v 3 dimenziách

J. Hýzler (2006) charakterizuje zrod odobnosti prof. Hrušku a jeho príklonu k urbanizmu takto :

„Zde (obdobie nástupu funkcionalizmu…pozn. autorov) je patrně nutno hledat počátky velkého životního zaujetí prof. Hrušky podílet se na velkém snu této meziválečné doby, hygienicky, esteticky a funkčně dokonalém velkoměstě, jehož realizaci by umožňovaly právě velkorysé konstrukce zmíněných nových technologií, které by v dosavadním vývoji architektury nenašly obdoby. Touto vývojovou katarzí vyvstala úloha generovat zcela nové úkoly stavebně-technické civilizace v oblasti techniky urbanismu a zvláště nového typu bydlení, která tolik zaměstnávala meziválečnou generaci avantgardních architektů. Tehdy již vědecky výtečně připravený profesor Hruška přispěl svou bohatou tvůrčí invencí k povznesení tehdejší československé meziválečné moderní architektury a teorie urbanismu na světovou špičku vývoje”.

Profesor Peter Gál (2016) charakterizuje svojho učiteľa takto :

„Profesor Hruška zaujal od prvého stretnutia nevšednou charizmou svetaznalého odborníka s vyhranenými názormi na všetky preberané témy. Na prednášky chodil s miernym meškaním a hneď sa ujal slova, pričom som ho nikdy nevidel používať nejaké písomné podklady. Hovoril plynulo, občas použil spomínanú tabuľu, na ktorej kultivovanou čiarou dopĺňal verbálny prejav. Niektoré pasáže prednášok pôsobili veľmi koncepčne, s jasne podanou teoretickou líniou, iné boli zase zmesou mozaikovite radených spomienok na konkrétne urbanistické  priestory či javy  v nich prebiehajúce. Výsledný dojem bol veľmi presvedčivý a domnievam sa, že všetci účastníci uvedených stretnutí mali dojem, že získali nové a potrebné poznatky. Bolo nesporné, že k nám hovorí človek s mimoriadnym odborným rozhľadom, schopný interpretovať svoje poznatky a skúsenosti.“

 

Emanuel Hruška ČLOVEK

Osobnosť Emanuela Hrušku (obr.1) je jednou z mála komplexných osobností, ktorá zanechala významné architektonické návrhy a realizácie a v podobe urbanistických štúdií a územných plánov množstvo urbanistických diel. Najmä jeho urbanistická tvorba stavia na jeho priekopníckom teoretikom diele, ktoré tlmočil ďalším generáciám architektov aj ako významný vysokoškolský pedagóg. Tento široký profil zdobil aj iné osobnosti domácej scény tej doby – P. Janáka, J. Gočára, B. Fuchsa, Fr. Gahuru a ďalších. Hruška a tieto osobnosti len potvrdili opodstatnenie a význam spojenia urbanistickej a architektonickej tvorby v profile architekta – urbanistu. Od ostatných sa však Hruška líši najmä poňatím a rozsahom urbanistického diela. To obsahuje všetky urbanistické dimenzie od kontinentálnej cez regionálnu až po sídelnú a zonálnu vrátane krajiny, dopravy a výtvarných otázok.

Pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia E. Hrušku (31.01.1906 v Prahe) je namieste pripomenúť si jeho dielo v kontexte so súčasnými aktuálnymi problémami urbanizmu a územného plánovania vrátane niektorých nových poznatkov z jeho vedecko-výskumnej a pedagogickej činnosti ako aj  urbanistickej a architektonickej tvorby. Názov konferencie „Človek, stavba a územné plánovanie“ je výzvou charakterizovať osobnosť E. Hrušku práve z týchto pozícií - ako človeka a osobnosť, ako architekta a ako urbanistu a územného plánovača. Osobnosť a dielo E. Hrušku ešte neboli predmetom vedeckého skúmania. Dielo E. Hrušku nebolo doteraz podrobené vedeckej analýze ani zhodnoteniu jeho vízií s realitou súčasnosti. Cieľom tejto štúdie je načrtnúť námety pre takéto vedecké zhodnotenie Hruškovej tvorby. Okrem práce s literatúrou príspevok vznikal použitím teoreticko-logických vedeckých metód, zberom dát v archívoch a konzultáciami s architektmi, ktorí sú jeho nasledovníkmi, či študentmi. Očakávaným prínosom tejto štúdie je hľadanie nových súvislostí v rôznorodej tvorbe E. Hrušku s vedeckým posúdením jeho vízie architekta/urbanistu s dnešnou realitou. 

obr.  1 - Emanuel Hruška - štúdia podľa portrétu z roku 1981 (Štefancová, 2016)

Výpočet jeho diela je rozsiahly a svedčí a jeho základnej povahovej vlastnosti – nesmiernej pracovitosti a systematickosti. Hrušku sprevádza povesť priateľského, ale odborne náročného človeka. Svedčia o tom spomienky niektorých pamätníkov. P. Kardoš, vedecký pracovník a docent na FA STU, ho na akademickej pôde charakterizoval: „Študenti a kolegovia si ho pamätajú ako jemného, láskavého človeka veľkej vnútornej vitality“ (Kardoš, 2011).  Podobne sa o ňom vyjadrovali aj jeho neskorší nasledovníci profesori T. Alexy, J. Kavan, F. Trnkus a P. Gál.  R.Šteis (profesor v odbore urbanizmu a vedúci Katedry urbanizmu a územného plánovania 1974-1985, školiteľ spoluautora článku BK) ho svojim ašpirantom vykreslil aj ako človeka nesmierne skromného a priblížil niektoré zaujímavé detaily. Mnohé jeho teoretické práce, učebné texty ale aj koncepčné škice vznikli vo vlaku, keďže v týždni často krát cestoval medzi Prahou a Bratislavou. V tomto špecifickom prostredí metódou „nožníc a lepidla“ vznikali z rôznych jeho autorských zdrojov najmä graficky bohaté učebné pomôcky (napr. skriptá Urbanistická kompozícia I,II, 1957). Výsledkom tejto jeho pracovnej metódy je fakt, že v jeho rôznych dielach sa niekedy opakujú tie isté obrázky, ale vždy ich komentuje z iných súvislostí.

Svoju prirodzenú ľudskú ale aj odbornú autoritu uplatňoval aj vo vedúcich funkciách – bol dekanom FAPS V Bratislave (1953-55), vedúcim Ústavu stavby miest (1948-62) predtým plánovacieho odboru Zemského studijního a plánovacího ústavu v Brne (1945-48), kariéru začal ako tajomník Ústavu stavby měst na Masarykovej akadémii (1931). Na katedre urbaniszmu a územného plánovania pôsobil konzultačne až do konca života (obr.2). 

obr.  2 - Oslava 75. narodenín na Katedre urbanizmu a územného plánovania v Bratislave 1981, blahoželajú prof. R. Šteis a J. Svetlík (zľava) a doc. M. Klaučová (foto A. Gogová – archív autorov)

Jeho osobné povahové vlastnosti sa premietli aj do jeho tvorby, v ktorej berie na prvom mieste zreteľ na človeka. Hľadiská formovania priestoru, samozrejme pri rešpektovaní dobových estetických kritérií, podriaďuje merítku a potrebám človeka. Tento humanistický princíp je zrejmý najmä z formulovania zákonitostí urbanistickej kompozície, kde komentuje vzťahy v priestore tak z koncepčného nadhľadu a súčasne z ľudského horizontu. Potrebu súbežného videnia z rôznych horizontov vštepoval aj svojim študentom a kolegom pedagógom. V tom spočíva náročnosť a jedinečnosť profesie architekta - urbanistu. Potrebu vnímania priestoru z ľudského horizontu považuje za základnú súčasť každej urbanistickej koncepcie. Preto v jeho urbanistickom diele ale aj v požiadavkách na študentské práce ktoré viedol mali významné miesto perspektívy. Manuálnymi konštrukciami perspektívneho zobrazenia si vtedajší autori, na rozdiel od mnohých dnešných ktorým tieto vizualizácie generujú počítače, nielen overovali, ale aj osvojovali zákonitosti perspektívneho vnímania priestoru a jeho zákonitostí. U Hrušku to bola aj mimoriadne výstižná expresívna kresba, ktorou dokázal tlmočiť svoje koncepčné úvahy alebo zážitky z ciest po svete (obr.č.3). Tie sú dokladom jeho umeleckej duše a umeleckého talentu. Hruška dôležitosť kresby v profile architekta proklamoval aj výberom svojich asistentov, z ktorých architektonická kresba priestoru dominovala najmä u M. Kodoňa (docenta v odbore urbanizmus na SVŠT, jedného z prvých asistentov E. Hrušku, zakladateľa školy krajinnej architektúry na Slovensku). Jedna z posledných publikácií „K tvorbe urbanistického prostredia“ (Hruška,1985) predstavuje súbor jeho kresieb a je učebnicou pre kresebné vyjadrenie urbanistickej koncepcie, priestoru ako aj teoretických otázok. Jeden z najdôležitejších odkazov Hrušku pre urbanistickú vedu je, že aj veda v odbore architektúra a urbanizmus môže (pozn. autorov: má...) ako vyjadrovací prostriedok využívať aj kresbu. Platí to najmä dnes, keď u väčšiny doktorandov tvorí dizertačnú práca prevažne text a ak sú použité obrázky, zväčša nemajú autorskú povahu.    

Hruškova škola stojí na sile úvodnej myšlienky, kde urbanistickú koncepciu formuje a graficky vyjadruje v jej abstrahujúcej jednoduchosti. Tieto vlastnosti majú najmä jeho škice z regionálnej urbanistickej dimenzie (obr.5).

obr.  3 - Hradčany – silueta, kresba (Hruška, 1985)

Rešpektovaním histórie a kultúrneho architektonického dedičstva a sídiel si ctí výsledky človeka z rôznych kultúrno-spoločenských období. Potrebu poznania histórie a spoločenských súvislostí ako jedného z východísk pre tvorivú činnosť zdôrazňujú jeho teoretické spisy z oblasti dejín urbanizmu (Hruška, 1961). Jeho angažovaný záujem o históriu bol korunovaný vymenovaním za podpredsedu Ústrednej komisie štátnej pamiatkovej starostlivosti pri Ministerstve kultúry  ČSR (1958, v 1962 sa stal predsedom komisie). V roku 1971 sa stal predsedom Československého národného komitétu medzinárodnej rady pre pamiatky a sídla ICOMOS. Z týchto pozícií (spolu s ďalšími odborníkmi – prof. A. Piffl, E. Belluš, J. Alexy a i.) sa zapojil do diskusií o zachovaní bratislavského hradu a podhradia. Z dnešného stavu je zrejmé, že toto úsilie prinieslo úspech v otázke rekonštrukcie hradu ale už nie v zachovaní štruktúry podhradia.

 

Emanuel Hruška URBANISTA - tvorba a teória

V oblasti urbanizmu a urbanistickej tvorby Hruška obsiahol všetky urbanistické dimenzie.

Zaoberal sa úvahami o celosvetových a kontinentálnych systémoch osídlenia na úrovni, ako ich porovnateľne vyjadril neskôr aj C.A. Doxiadis vo svojom diele Ekistics (1969). Hruška, ktorý bol tiež členom Ekistickej spoločnosti v Aténach (1967), sa tejto architektom vzdialenej dimenzii venoval z dôvodu, že si uvedomoval jednotu priestoru a systémové väzby, ktoré navzájom vytvárajú jednotlivé dimenzie a ich prvky. Tieto úvahy mu umožnili vyslovovať prognózy pre nižšie stupne štruktúr osídlenia. Hruška pritom vnímal určujúci vplyv sociálno-ekonomických, politických a prírodných podmienok na formovanie sídiel a osídlenia. Z dnešného pohľadu vyznieva snáď kriticky, keď vyzdvihuje prednosti socialistického plánovania pred kapitalistickým. Ak podrobíme tieto postoje objektívnej analýze, Hruška v skutočnosti vnímal výhody autoritatívneho riadenia a rozhodovania o území nie z politického presvedčenia, ale z dôvodu, že v takom prístupe videl väčšiu garanciu na presadenie odborných hľadísk a verejných záujmov. Na západe (Hruška mal možnosť často cestovať) sa totiž začali v trhom systéme,  ktorému sa podriadilo aj územné plánovanie, vyskytovať niektoré javy, napr. dezurbanizácia a vznik suburbií. Podriaďoval ich tvrdej kritike ako dôsledok politického zriadenia, ktoré územie premenilo na ekonomickú kategóriu. Paradoxne ide o javy, ktoré o 40 rokov neskôr našli aj našu spoločnosť nepripravenú (po roku 1989).

Úvahy o kontinentálnej dimenzii osídlenia vytvorili okrajové rámce pre jeho úvahy o možnostiach rozvoja štruktúry osídlenia na úrovni štátu. Už v roku 1934 predstavil náčrt makrofunkčného zónovania Čiech (Hruška,1934, str.12,50). Urbanizačné pásy severných a stredných Čiech sú oddelené prírodnými systémami a poľnohospodárskym zázemím pre urbanizované územia. Predstavil aj návrh koncepcie rozvoja cestnej siete na úrovni štátu. Hlavnú komunikačnú pozdĺžnu os tvorí diaľnica vedená stredom republiky v spojení Ústí n. Labem – Praha – Brno – Zlín – Trenčín – Žilina – Poprad – Prešov – Košice – Mukačevo. Priečne osi spájajú sídla ktoré neležia na hlavnej strednej osi (Hruška, 1934, str.40). Podobnú úvahu neskôr vyslovil v r. 1936 aj J. A. Baťa vo svojej publikácii „Budujme stát pro 40 000 000 lidí“. Podmienkam formovania regiónov na Slovensku sa Hruška venoval v  zborníku konferencie o cieľoch a metodike rajónového plánovania. Svoje úvahy o prírodných a spoločensko-ekonomických podmienkach a determinantoch rozvoja sídelných regiónov a usporiadania krajiny zhrnul Hruška v práci „Zwischen Stadtmitte und Stadtregion“ (Hruška, 1955). Tu naznačil postupný prechod od koncentrácií do mestských regiónov až do pásmových sídelných štruktúr (obr.4).

obr.  4 - Prechod od bodových koncentrácií po pásovú regionálnu sústavu (Hruška, 1970)

V tom čase podobné myšlienky o prechode bodových schém štruktúr osídlenia cez pásové po sieťové vyslovil pre Poľsko B. Malisz. Na rozdiel od rovinatej konfigurácie územia Poľska však Hruška zohľadnil aj determináciu orografickými pomermi, čím každý región mal svoje špecifiká s možnosťou zachovania svojej priestorovej a aj kultúrnej identity (obr. 5 vľavo). Týmito prácami sa Hruška stal ideovým predchodcom projektov urbanizácie (PU SSR, Urbion Bratislava 1974, PU ČSR, Terplan Praha). V ČR na tieto Hruškove teórie nadviazali V. Matoušek a J. Gřegorčík. Zo Slovenských autorov na jeho myšlienky formovania štruktúry osídlenia nadviazali neskôr R. Šteis v práci „Sídelné štruktúry“ (1978) a B. Kováč dizertačnou prácou „Regionálne štruktúry“ (1981), ktoré sa stali aj podkladmi pre aktualizáciu uvedených projektov urbanizácie. 

obr.  5 - Vľavo od bodového regiónu k sídelným pásom (Hruška, 1948), vpravo ideálna predstava regionálnej prestavby Prahy v rozložení mesta do krajinného priestoru, zdroj: archív autorov

V regionálnej dimenzii sú dôležité najmä jeho koncepčné úvahy o rozvoji pražského a bratislavského regiónu. Rozvoj veľkých miest jednoznačne vnímal vo forme aglomerácie. Víziami rozvoja pražského priestoru sa zaoberal už na začiatku 30-tych rokov, keď sa zúčastnil súťaže na dopravnú koncepciu Prahy. Ako uvádza J. Hrůza (2011), Hruška bol „jediným účastníkom súťaže, ktorý si uvedomoval regionálne súvislosti“. Je možné, že k týmto úvahám ho priviedli ideové návrhy na riešenie „veľkej Prahy“ ako hlavného mesta novej Československej republiky po r. 1918 od M. Urbana a V. Zákrejsa (Paralená Praha, 1922). Mladého budúceho študenta architektúry mohla k regionálnym úvahám (čo býva pre architektov okrajová záležitosť) naviesť aj prednáška R. Unwina v r. 1923 v Prahe o satelitných záhradných mestách ako aj prednášky L. Corbusiera, Loosa, Gropiusa, Berlageho, Ouda, Veldeho a i.,ktoré organizoval SVU Mánes, Devětsil a Kluby architektů Prahy a Brna v r. 1924-25. K záhradným mestám však neskôr zaujal aj kritický postoj z hľadiska sociálneho, keď tvrdil, že „výsledky sú iné než sa očakávalo – neposlúžili robotníctvu, ale malej buržoázii“ (Hruška, 1955, str.9).

Jedna z prvých Hruškových ideí pražského regiónu je prezentovaná  v publikácii „Dopravní síť v krajinném řešení“ (Hruška, 1934, str. 38). Náčrty rozvoja pražského regiónu a rozvoja mesta tu predstavil v súvislosti s dopravou. Navrhuje radiálny systém s okruhom okolo Prahy. Okruh založil pre potreby zabezpečenia „výrobných spojov“ v regióne. Zrejme pod vplyvom aténskej charty naznačuje funkčné zónovanie krajiny vo forme pásov. Podrobnejšiu štruktúru pražského regiónu vyjadril v škici v r. 1948 (obr.5 vpravo).

Okolo jadra regiónu rozvíja funkčné zóny priemyslovej a poľnohospodárskej výroby, sídlenia a rekreácie.  Ťažisko regiónu tvorí kompaktné jadro mesta, kde počet obyvateľov obmedzuje na 800 000. Ostatných obyvateľov navrhuje „odvést z města“. K tomu vytvára podmienky v oblasti sídlišk vo väzbe na výrobu po obvode Prahy. V roku 1970 Hruška načrtol dve varianty pražského mestského regiónu - radiálny (Fingerplan)  a okružný (Ringplan). Radiálny, ktorá má 13 „prstov“ o dĺžke 20-25km,  je založený na rozvoji urbanizácie pozdĺž prístupových cestných a železničných komunikácií. Ringplan je v podstate systém satelitov spojených po obvode regiónu okružnou komunikáciou. 

Polohu Bratislavy vníma v jej väzbách najmä na Viedeň. V štúdii Makroregión Bratislava (obr.6) naznačuje výhľad rozvoja osídlenia v bipolárnom regióne Viedeň – Bratislava. Pásy osídlenia využívajú vhodnú orientáciu svahov Malých Krapát a alpského predhoria. Priestor medzi Viedňou a Bratislavou vypĺňa „podunajské výrobné pásmo“. Letisko makroregiónu presúva na moravské pole k Deutsch Wagramu. 

obr.  6 - Makroregión Bratislava, (Hruška, nedatované, odhad cca 1960), zdroj: archív prof. Lizoňa.

Úvaha výroby vo väzbe na priestor rieky by dnes narazila na prirodzený odpor, keď  tento priestor má významnú ekologickú funkciu. Pozoruhodný je malý detail tejto štúdie – umiestnenie prístavu v priestore sútoku Moravy a Dunaja (Devínska Nová Ves). Tieto úvahy boli aktuálne aj v súvislosti s umiestnením automobilky (Bratislavské automobilové závody, dnes VW). Táto štúdia je víziou k roku 2010. Ak si uvedomíme, že ju Hruška vyslovil v čase železnej opony, je úvaha o otvorenom priestore nadčasová a na tú dobu smelá. Z tejto štúdie je zrejmá Hruškova viera v objektívne zákonitosti formovania sídelných štruktúr, kde rozhodujúce sú prírodné a polohové predpoklady.  Neziderské jazero (Neusiedler See), ku ktorému smerujú šípky zo sídelných pólov, je dnes rekreačným zázemím nielen Viedne, ale aj Bratislavy a maďarského pohraničia. Takto apoliticky formulovaný otvorený región je v protiklade s častými proklamáciami E. Hrušku, v ktorých vyzdvihuje prednosti socialistického zriadenia postaveného na báze marxizmu-leninizmu. Takéto proklamácie, najmä v textoch z 50-tych a 60-tych rokov, boli určite účelové, aby ich prostredníctvom bola uspokojená cenzúra.  V štúdii je väčšia pozornosť venovaná bratislavskému regiónu. V bipolárnej situácii makroregiónu je priestor až po Trnavu označený pojmom „mikroregión“. Dnes je pojem mikroregión používaný v úplne iných dimenziách, keď sa vzťahuje skôr na rurálne štruktúry osídlenia v spojitosti s krajinou. Vo vymedzení bratislavského regiónu Hruška vymedzil tri pásma v porovnateľnej teoretickej schéme O. Boustedta. Rozvoj osídlenia vidí najmä v priestore malokarpatského sídelného pásu. Táto vízia sa postupne napĺňa aj v súčasných územných plánoch bratislavského regiónu. Táto a ďalšie podobné štúdie vyzdvihujú Hrušku medzi protagonistov európskej urbanistickej integrácie.

V zošite Urbanismus a územní plánovaní (1948) Hruška naznačuje koncepčné vízie aj pre Ostravsko (spolu s J. Mrkosom a B. Fuchsom) a Zlínsko (spolu s Fuchsom a A. Neumannom). V problematike dolnomoravského úvalu vyjadrujú autori „ideální rozložení sídlišť a továren“, a to na princípe pásovo-pásmovej štruktúry (obr.7). V tejto štúdii vyjadril Hruška svoj príklon k funkčnému zónovaniu pásmového mesta, ktoré v teoretickej schéme priniesol už Miljutin. V štúdii pre Zlínsko sú takéto body zoradené do pásu a vytvárajú tak v podstate lineárne mesto. Túto predstavu o usporiadaní tohto priestoru vyslovil Hruška v 1934, čo dokumentuje obrázok na obale publikácie „Krajina a její soudobá urbanisace“ (1946). Okrem pôdorysnej schémy autori zobrazili priestor regiónu aj z  vtáčej perspektívy. Pri pohľade na dnešné územné plány regiónov je na mieste otázka, prečo sa takéto priestorové znázornenia vytratili z územnoplánovacej dokumentácie ale aj z urbanistických štúdií.

obr.  7 - Zlínsko – Ideálna predstava regionálneho plánu južnej časti strednej Moravy - plán rekonštrukcie a industrializácie hornej časti dolnomoravského úvalu, (Hruška, 1948), zdroj: archív a.

Na Slovensku sa z regionálneho pohľadu ešte venoval problematike tzv. súmestia Banská Bystrica – Zvolen (obr.8). Rozvoj funkcií bývania umiestnil mimo dopravnú os do prírodného prostredia a medzi obomi pólmi regiónu navrhol nové regionálne centrum. Na jeho úvahy nadviazali svojimi schémami usporiadania regiónu urbanisti Alexy, Kavan, Trnkus.

obr.  8 - Súmestie Zvolen - Banská Bystrica, zdroj: Vodrážka, 2005, str.70

Po príchode do Bratislavy na post vedúceho Ústavu stavby miest na FAPS (1948), sa začal venovať aj problematike rozvoja Bratislavy. Už v roku 1949 spracoval štúdiu na územný plán mesta (obr.9 vľavo, ďalšie predložili K. Gross a J. Svetlík). V jej koncepcii dominuje východný rozvojový smer. Úvahy o Petržalke a preklopení mesta za Karpaty boli v tej dobe ešte vzdialené a neukazovala sa potreba zapojenia potenciálu týchto území do rozvojovej schémy mesta. Hranice kompaktného mesta vymedzuje železnica, ktorá nie ale predvídavo umiestnená na východnom okraji mesta. Cez Dunaj prechádza v mieste, kde je dnes nový cestný most Apollo – tým prispel aj k problematike bratislavských mostov, ktorých počet a umiestnenie sa stabilizoval až v územnom pláne mesta v r.1963 (autor M. Beňuška).   Neskorší rozvoj priemyslu v meste (príchod Slovnaftu, čo bolo politické rozhodnutie s ktorým urbanisti nepočítali) znamenal jednak väčšiu dynamiku rastu obyvateľstva, ale priemysel vytvoril aj priestorové bariéry východného rozvoja. Na túto novú situáciu Hruška reagoval schémou satelitných sídlisk, ktorá tak prerástla v tzv. veľkú Bratislavu. (obr.9 vpravo).

obr.  9 - Vľavo štúdia na smerný územný plán Bratislavy,  vpravo rozloženie nových sídlisk s počtom obyvateľov (Hruška, 1971)

Oproti tejto schéme, ktorá už tradične u Hrušku preferovala podkarpatský